PoLOHOVaNÍe JE CANISTERAPIa, ALE CANISTERAPIa Nie je (lEN) POLOHOVaNÍe
Účastník jedného z našich kurzov sa ma veľmi výstižne opýtal, prečo na jednej strane do neba vychvaľujem polohovanie a na strane druhej hovorím, že polohovanie nie je všetko. Táto otázka napadne asi každého, kto s canisterapiou začína alebo o tom uvažuje. Dovoľte mi ju preto uviesť na pravú mieru.
Pokiaľ nehovoríme o relaxácii so psom, ktorá má naozaj široké využitie, je polohovanie metódou určenou pre veľmi špecifický okruh pacientov. Jedná sa o telesne postihnutých (a z nich najmä tých, ktorín trpia spasmami, teda kŕčmi) a ďalší okruh pacientov, ktorí trpia svalovým trasením (Parkinsonova choroba apod.). Pre tento okruh klientov je canisterapia metódou jedinečnou a často i nenahraditeľnou. Jej výsledky sú vskutku skvelé.
Bohužiaľ my ľudia sme fixovaní na "hmatateľné dôkazy", a to je jedným z dôvodov, prečo je polohovanie tak propagované. Všetci chcú vidieť, že máme výsledky. A tie sú naozaj vidieť. Pri polohovaní. Pri všetkých ostatných canisterapeutických metódach a technikách sú merateľné podstatne horšie.
Na jednej konferencii som videla prezentáciu nemeckej štúdie, kde filmovali deti, ktoré sa hrali so psom a potom tú istú skupinu detí, keď sa hrali s hračkami a z videozáznamov spočítali, koľkokrát sa za danú hodinu deti usmiali. Z nášho odborného hľadiska je to štúdia nesmierne zaujímavá, z hľadiska laického je až absurdná - samozrejme, že sa budú smiať omnoho viac, keď sa budú hrať so psom. Lenže mne v tej chvíli došlo, že to, čo sa tu snažíme dokázať, je vlastne zbytočné - všetci canisterapeuti, ktorí práve nerobia polohovanie, vedia, že aj ich metódy sú úspešné, len nie sú veľmi kvantifikovateľné.
Môj zvedavý účastník kurzu mi potom položil druhú otázku - aké percento klientov teda polohovanie využíva? Nuž, to tiež nikto nepočítal, ale odhadom by som povedala, že pre takých 5-10% klientov je polohovanie úplne úžasnou metódou, ďalších 15-20% by z neho malo prospech aspoň dočasne alebo do nejakej miery. Sme na 30%.
Celý zvyšok potenciálnych klientov, teda niečo okolo 70%, sú ľudia, ktorí potrebujú hlavne komunikáciu a aktivizáciu. Sú to ľudia osamotení, obeti násilia, ľudia v domove seniorov alebo v detskom domove, dome na pol ceste apod. Máme celú škálu využitia canisterapie u pacientov s psychickými poruchami, u detí s poruchami učenia ... mám pokračovať? Týchto ľudí je naozaj veľa a všetci potrebujú našu pomoc.
A potom je tu ešte jedna kapitola - ľudia, ktorí v tom nie sú nevinne, ale práve sa nachádzajú v nepriaznivej životnej situácii. Mám na mysli kriminálnych delikventov a ľudí zotavujúcich sa zo závislostí na alkohole alebo drogách... Spoločnosť má vo zvyku vnímať ich tak, že "majú, čo si zaslúžili," a nie tak, že ide o ľudí, ktorí sa dostali na scestie a urobili chybný krok. Práve pre nich môže byť kontakt so psom (a zvieratami vôbec) prvotným motívom k tomu, aby našli sami seba. Prostredníctvom psov môžu nájsť cestu späť k ľuďom.
Ak hovorím, že polohovanie nie je všetko, tak mám na mysli trpezlivú prácu dobrovoľníkov aj profesionálov, ktorých výsledky nie sú vidieť hneď, ale trebárs až po mesiacoch, niekedy aj po rokoch. Každý ten svoj úspech meria ináč. Pre jedného je to veta od klienta, ktorý s nikým nehovorí, pre iného úsmev tvrdohlavého starčeka v domove dôchodcov. Niekto robí canisterapiu, pretože rád vidí pokroky detí, ktoré sa najprv psa báli a po pár návštevách sú najväčší kamaráti.
Tieto úspechy sú subtílne a väčšinou ich dokáže oceniť len personál, ktorý klientov dobre pozná, alebo rodiny klientov. Zvonka to možno vyzerá, že sa nič zvláštneho nedeje, ale canisterapeut vie, že tá radosť na tvári klienta by tam bez jeho pričinenia nebola. Keď mi niekto povie "canisterapia," nepredstavím si polohovanie, ale práve proces aktivizácie klienta - tie rozžiarené úsmevy a iskričky v očiach, ktoré sa nedajú spočítať.
A za tie chcem canisterapeutom veľmi pekne poďakovať!
Michaela Freeman